
Úvod...

Toto som ja. Asi sa pýtate prečo ležím na zemi. Nie, neodpadla som. Nie, ani nespím. Čo tu teda robím?
...som mŕtva...
....naozaj, neklamem vás...
Ako som zomrela? To neviem. Všade naokolo je ticho. Biela čistota mi udiera do očí. Ležím tu v akýchsi bielych šatách, ktoré som nikdy nevidela. No a nado mnou sa zjavil mrak.

V tej čistote sa vytvorilo mračno a z mračna vypadol muž.

Moje mŕtve telo ležalo na bielej podlahe, ktorá nebola ani studená, ani teplá. Bola ako moje telo...luskol prstami...

Prebrala som sa a začala vnímať. Prvý však bol šok tej oslňujúcej a potom fakt, že som mŕtva. Nič ma nebolelo, na tele som nemala nijakú ranu, no bola som mŕtva. Netušila som ako som zomrela, prečo ani kde...bola som len tu, v tej nekonečnej bielej farbe.

A v diaľke boli aj dvere. Biele dvere. Prišli mi však strašne ďaleko a ja som nedokázala ani vstať. Muž iba mlčky stál a nič nehovoril. Ani ja som nevydala ani hlások. Ticho prerušil hlasný dupot, akoby konských kopýt.
„Čo to...?“ spýtala som sa a môj hlas sa ozýval po okolí ako ozvena.
„Je čas“ zašepkal muž.

„Čas na čo?“ bola moja otázka. Stále som sedela na zemi a jednou rukou som sa podopierala, aby som sa nezvalila na zem. Cítila som, aké mám ťažké telo a bolo ťažké udržať sa v sediacej polohe.

Muž neodpovedal. Zdvihol ma a postavil na nohy. „Sústreď sa, nemysli na smrť...sústreď sa...“ šepkal.
Zavrela som oči a keď som ich otvorila, stála som oproti nemu.

Zdrapila som ho za plecia a začala ním mixovať ako o život.
„Čo sa to stalo!!??!!“
„Si mŕtva...“
„Wau, to som si všimla“ odpovedala som mu so slzavými očami „neviem čo sa stalo...nepamätám si to...smrť...“
„Nemôžeš“ povedal šepotom.
„Kde sme?“ zmenila som tému. Nič som nechápala. Nikdy som neverila na nič mimo toho čo som videla a teraz, som stála na bielej podlahe a okolo bola prázdnota kam som až dovidela.
„Tu si vytvoríš svoj osud. Jediné miesto, kde sa môžeš rozhodnúť o svojom živote a nemáš to v osude napísané...“ odpovedal trochu hlasnejšie.

„Tu si zvolíš smrť alebo život.“
„Ako...“ zašepkala som.
„Dvere“ ukázal. Vtedy uvidela tvorcov zvuku, ktorý zaznel pred chvíľou.


Zlatý a čierny kôň, chránili svoje dvere.
„Tvoja voľba“ povedal a ukázal na čierneho žrebca „to je smrť“.
Kôň hrdo zdvihol hlavu a prešil až ku mne.

Nedotkla som sa ho. Bála som sa. Otočila som hlavu a pozrela na muža.
„A zlatý?“

„Táto“ povedal a ukázal na zlatú kobylu ktorá tiež prišla k nim „táto znamená život“.
„Ale má to háčik však?“ Keby bolo také ľahké zvoliť si život, málokto by zomrel a preto to muselo mať háčik.
„Pravdaže“ zašepkal „musíš prežiť jeden týždeň“.
„Prežiť jeden týždeň?“
„Ak vojdeš do čiernych dverí, vráti sa ti do spomienok posledný týždeň a ak vojdeš do bielych, znovu prežiješ týždeň pred smrťou, nie však ako ty, ale ako pozorovateľ situácie. Na konci dňa ťa bude čakať úloha, úloha vo svete nadprirodzeného a mŕtveho...ak splníš sedem úloh, čas sa vráti a ty budeš môcť zabrániť svojej smrti...“

„Čo z toho budeš mať ty?“ spýtala som sa. Pracovala som v kadejakých tajných akciách a vedela som, že nikto nič neurobí ak nemá dôvod.
„Si 97 mŕtva, ktorú zachránim zo sveta mŕtvych. Teda ak prežiješ. Ak pomôžem sto mŕtvym, sám sa stanem živým“ odpovedal pokojne.
„Koľký neprežili?“
„Deviatim som nepomohol...“ odpovedal „úlohy sú vždy iné a čím bližšie som k stovke, tým sú ťažšie.“
„Ak neprežijem úlohy?“
„Budeš patriť do podsvetia...buď skončíš ako ja a budeš pomáhať dušiam vrátiť sa do ich životov, alebo si ťa podsvetie nechá ako dcéru smrti...“

„Čo je to dcéra smrti?“ spýtala som sa a po tele mi prešli zimomriavky.
„Pomáhajú smrti vodiť ľudí do sveta mŕtvych. Ja som bol tiež mŕtvy a neprešiel som skúškami, no mňa nechceli na pomoc a tak som skončil tu, ako pomocník duší, so šancou vrátiť sa do môjho sveta, ak pomôžem stovke z vás“.
Smrť a večný pokoj alebo riskovať že skončím ako on? To bola otázka, na ktorú som musela rýchlo nájsť odpoveď. Stál mi život za taký risk? Čo som mala, aby som to riskovala. Nijaký manžel, nijaké deti, nijaká rodina....nikto kvôli komu by to stálo za to. Iba jedna práca, ktorá ma mohla o život pripraviť kedykoľvek....
„Dobre“ povedala som a prešla k dverám.

„Veľa šťastia...“
„Ty tu zostávaš?“
„Nie, stretneme sa, no až potom...predsa ťa chcem dostať do tvojho života...“

A vstúpila som do bielych dverí. Predo mnou bola len nekonečná diaľka...a boj za jej život...